Odveké problémy vzťahu pozitívneho,
harmónie a nesúladu sú nastoľované v dnešnej dobe
s novou naliehavosťou. Snahy o únik z rozorvanosti tohto sveta majú často
podoby
v hľadaní súladu človeka s prírodou, nachádzaní harmónie vo svojom vnútri,
či v inšpirácii
kultúrami starých národov alebo orientálnymi filozofiami. Znovu sa objavujúca
skepsa
k racionálnemu vedie viacerých autorov k prehlbovaniu záujmu o problematiku
abstraktného
a k preferovaniu duchovných hodnôt.
Nie inak je tomu aj v tvorbe Jany Semianovej. Jej obrazy, mnohé realizované
na Novom
Zélande, v zemi dlhého bieleho oblaku, majú meditatívny charakter, sú dielami,
v ktorých sa
spomaľuje plynutie času. Oproti skorším dielam nadobudli meditatívnejší charakter,
vyžaruje
z nich vnútorná pohoda. V centre jej záujmu stojí otázka pozitívnej energie.
Diela sú
výsledkom maximálnej koncentrácie autorky, až jej stotožnenia sa z daným obrazom,
či dávania svojej vlastnej energie do jeho výrazu. Energia je v jej podaní:
vlnenie
transformované do určit.ch dotykov, či ťahov štetcom. Dominantná je otázka
pozitívneho
myslenia, čím je dané aj fluidum jej obrazov. Takýto prístup k tvorbe si vyžaduje
stálu
sústredenú koncentráciu, rovnako intenzívnu pri tvorbe každého diela. Ak sa
zvykne hovoriť,
že dielo je obrazom autorovej duše, v tomto prípade to platí jednoznačne.
Diela takto nabité
nestrácajú svoju energiu ani po dlhom čase, tak ako to je aj u magických plastík
umenia
primitívnych národov.
Jane Semianovej k tomu napomáha aj poznanie mnohých kultúr.
Počas viacerých svojich pobytov v rôznych častiach sveta mala autorka možnosť
spoznať
rôznorodé mentality s diferencovaným prístupom k prírode. Zaoberala sa hľadaním
harmónie, pokoja svojej duše v hodinách sústredenej meditácie. V jej tvorbe
sa objavuje
viacero symbolov, vychádzajúcich z mytológie prírodných kultúr - symbolov,
ktoré sa
medzičasom stali integrálnou súčasťou kultúry špirály, kruhu, kosoštvorca,
ako rovnováhy
medzi prírodným a ľudským, medzi mužským a ženským princípom. Pri používaní
týchto
symbolík vychádza autorka z ich pôvodných zdrojov, rešpektujúc ich mystický
význam.
V tvorbe Jany Semianovej je nezanedbateľnou témou svetlo, ktoré tvorí výraznú
významovú
zložku jej diel. Práve preto sú jej obrazy vytvárané postupným prekrývaním
jednotlivých
vrstiev, tak ako svetlo postupne preniká do hlbších a hlbších vrstiev. Svetlo
je tu ako
pozitívna hodnota, tma sa stáva negatívnym prejavom precivilizovaného sveta.
Ako sama
hovorí, jej snahou je zároveň ochrana pred agresívnou, duchovne degenerujúcou,
technickou civilizáciou. Preto sa zaoberá základnými živlami - vzduchom, vodou
a ohňom.
Na obrazoch vytvára niekoľko vrstiev, ktoré sú však transparentné, čím vzniká
ilúzia
existencie vnútorného, nepoznaného priestoru. Sugestívny účinok svojich diel
dosahuje
krátkymi, prerušovanými ťahmi štetca, čo v prvom pláne evokuje skôr dynamický
charakter
s jemnými dotykmi farieb, s hľadaním ich optimálnych kombinácií a vzájomnej
harmónie.
Hoci sa v niektorých jej dielach objavujú animálne motívy, vynárajúce sa akoby
z druhého
plánu a napokon sa prelínajúce so štruktúrami ďalších vrstiev, dominuje v
jej tvorbe
nefiguratívny prejav, preferujúci pocitovú zložku diela. Animálne motívy sú
symbolom slobody
a vyjadrením prirodzeného inštinktu zvierat, nefiguratívne časti výrazom vnútornej
energie
a syntézy s prírodou a napokon celý obraz syntézou autorky s jej dielom.
Ivan Jančár